Farrokh Frederic Bulsara sa narodil 5. septembra 1946 na africkom ostrove Zanzibar, ktorý bol v tom čase britskou kolóniou, a dnes je súčasťou Tanzánie. Keď mal osem rokov, rodičia ho poslali do Indie, kde neďaleko Mumbaja navštevoval chlapčenskú internátnu Školu sv. Petra. Bol múdry a šikovný žiak, exceloval v športoch a naučil sa hrať na klavír. Práve v škole vytvoril svoju prvú skupinu, ktorú nazval The Hectics. Tu sa z neho stal i Freddie, ktorým zostal do konca života. V Indii strávil celé svoje detstvo, žil so starou mamou a tetou. Vzdelanie si doplnil na Strednej škole sv. Márie v Mazagone. Potom sa znova vrátil na Zanzibar.
Keď mal 17 rokov (v roku 1964), začala sa zanzibarská revolúcia a Freddie musel s rodinou opustiť ostrov. Presťahovali sa teda do Anglicka. Rodina bývala v malom dome v mestečku Feltham na periférii Londýna. Mercury sa zapísal do Isleworthovho polytechnického inštitútu (dnes West Thames College) v západnom Londýne, kde študoval umenie. Vtedy mal k hudbe ešte bližšie, než kedykoľvek predtým. Spolu s kamarátmi chodili do klubov, kde hrával napríklad aj Rod Stewart, The Dowliners Sect, Brian Auger, The Artwoods a iní. Neskôr na Ealing Art College vyštudoval umenie a grafický dizajn. Po zvyšok života žil vo Veľkej Británii.
Priatelia, ktorých mal v tom čase, si na neho s odstupom spomenuli ako na plachého a hanblivého študenta, ktorého veľmi zaujímala hudba. Už ako študent sa stal členom skupiny Smile, keď v roku 1970 spojil sily s gitaristom Brianom Mayom a bubeníkom Rogerom Taylorom. Neskôr ich zostavu doplnil basgitarista John Deacon. Napriek námietkam si Freddie presadil aj zmenu názvu skupiny. Nikto vtedy ešte netušil, že z Queen sa raz stane skutočná kráľovná britského rocku. Až v tomto čase si zmenil aj priezvisko a bol to zasa on, kto navrhol logo skupiny. Známy symbol vznikol spojením znakov predstavujúcich znamenia, v ktorých sa narodili členovia kapely.
Freddie disponoval mimoriadne zvláštnou farbou hlasu a rozsahom takmer štyri oktávy. Keď rozprával, jeho hlas pripomínal barytón, pri spievaní u neho prevažoval tenor. Mercury vždy tvrdil, že spievať ho nikdy nikto neučil. Ako skladateľ je autorom desiatich zo sedemnástich hitov z albumu Greatest Hits (1981). Sú medzi nimi napríklad Seven Seas of Rhye, Killer Queen, Bohemian Rhapsody, Somebody to Love, Good Old-Fashioned Lover Boy, We Are the Champions, Bicycle Race, Don't Stop Me Now, Crazy Little Thing Called Love a Play the Game. V 80. rokoch však aj ostatní traja členovia skupiny aktívne prispievali do zlatého fondu Queenu. Jeho veľkým prínosom však bolo, že dokázal napísať text pre rôzne hudobné štýly. Príkladom môžu byť Bohemian Rhapsody a Crazy Little Thing Called Love. "Nikdy som nemal lepšieho učiteľa," povedal o Freddiem spevák Axl Rose. Napriek obrovskému úspechu u fanúšikov, kritici nemali Queen príliš radi. Freddieho tiež novinári odsudzovali za to, ako sa predvádzal na koncertných pódiách. Mnohí ho považovali za "rockovú skazu". Dôvodom bolo i to, že kým ostatní rockeri dlho šliapali za úspechom a uznaním, Queen si ľudí podmanil okamžite.
Mercury sa dokázal na javisku predať ako málokto pred ním. Jedno z najnezabudnuteľnejších vystúpení odohrala skupina na legendárnom koncerte Live Aid v roku 1985, keď londýnsky štadión Wembley zaplnilo 72-tisíc divákov. Počas svojej kariéry odohral s Queenom spolu 700 koncertov. Vítali ich všade vo svete - v roku 1981 hrali napríklad v brazílskom Sao Paule a o päť rokov neskôr sa stali prvou kapelou, ktorá hrala za železnou oponou. Na pamätnom koncerte v Budapešti s nimi vtedy spieval 80-tisícový nadšený dav. Freddieho posledné vystúpenie s kapelou videlo 9. augusta 1986 v anglickom Knebworth Parku asi 150-tisíc fanúšikov. "Videl som ho naživo iba raz, ale bol to definitívne človek, ktorý dokázal udržať publikum vo svojej hrsti," povedal o ňom David Bowie na pamätnom koncerte na počesť Freddieho Mercuryho, kde zaspieval hit Under Pressure.
Mercury sa dokázal presadiť tiež ako inštrumentalista. V mnohých nahrávkach skupiny hral na klavír. Na koncertoch uprednostňoval klasické veľké klavíry, v štúdiu zasa dával prednosť organu, pianínu a čembalu. Od roku 1979 začal v štúdiu používať aj syntetizátor.
Freddieho tvorba bola poznačená viacerými vplyvmi. Ako dieťa počúval prevažne indickú hudbu a veľký vplyv na neho mala bollywoodska speváčka Lata Mangeshkar. Podľa hudobného časopisu Record Collector, sa po presťahovaní do Anglicka z Mercuryho stal fanúšik Jimiho Hendrixa, Johna Lennona a Beatles. "Jimi Hendrix je veľmi dôležitý. Je to môj idol...nie je nikto, kto by ho mohol nahradiť," povedal o svojom vzore Mercury. Okrem neho obdivoval aj herečku a speváčku Lizu Minnelli.
Popri práci s kapelou vyprodukoval Freddie Mercury aj dva sólové albumy - Mr. Bad Guy (1985) a Barcelona (1988). Prvý bol skôr popový s dôrazom na disco a tanečnú hudbu. Album Barcelona nahral s opernou divou Montserrat Caballé, ktorú dlho obdivoval. Aj keď sa s prvým z menovaných albumov udržal v britských rebríčkoch 23 týždňov, v porovnaní s úspechom albumov Queen, nebol komerčne úspešný. V roku 1993 - dva roky po jeho smrti sa však remix skladby Living on My Own z tohto albumu stal číslom jeden medzi britskými singlami. Skladba mútila vody v rebríčku 13 týždňov a Mercury za ňu získal im memoriam cenu Ivor Novello Award.
Na albume Barcelona, ktorý naspieval so španielskou sopranistkou Montserrat Caballé, skombinovala dvojica prvky populárnej hudby a opery. Veľa kritikov nevedelo, čo od ich spoločného projektu očakávať. Nazvali ho dokonca aj "najbizarnejším albumom roka". Caballé považovala práve Barcelonu za jednu zo svojich najvydarenejších nahrávok. Titulná skladba albumu, ktorá bola v lete 1992 hymnou olympijských hier v Barcelone, sa stala obrovským hitom v Španielsku a v britskom singlovom rebríčku obsadila ôsmu priečku. Freddie Mercury však na olympiáde už slávny duet s Montserrat Caballé nestihol odspievať. Predstaviť ho mali na otváracom ceremoniáli, no Mercury 24. novembra 1991 zomrel. Skladba však nad olympijskou Barcelonou aj tak aj tak zaznela.
O jeho súkromí sa vie, že na začiatku 70. rokov chodil s Mary Austin, s ktorou žil niekoľko rokov. V polovici 70. rokov sa s ňou ale rozišiel. Dôvodom bol istý muž zo spoločnosti Elektra Records. Freddie a Mary ale zostali dobrými priateľmi a on o nej často hovoril ako o jedinej skutočnej priateľke. "Pre mňa to bolo ako manželstvo. Verili sme jeden druhému a to mi stačilo," povedal o Mary v rozhovore v roku 1985. Práve o nej bolo niekoľko piesní z albumu A Night at the Opera. Najpamätnejšou je pravdepodobne Love Of My Life.
V roku 1980 sa jeho meno čoraz intenzívnejšie spájalo s vyčíňaním v newyorských nočných kluboch. Práve tam stretol množstvo svojich krátkodobých partnerov. Všetky tieto "vzťahy" sa však skončili skôr než sa začali. Ďalší vážnejší vzťah sa začal až v roku 1985. Jeho novým priateľom sa stal kaderník Jim Hutton. Žili spolu šesť rokov, a Jim sa o neho staral aj v čase, keď už bol Freddie chorý. Bol s Freddiem v posteli aj vo chvíli, keď zomrel. Neskôr napísal knihu Mercury and Me (Mercury a ja). Okrem iného prezradil, že Freddiemu diagnostikovali nákazu vírusom HIV na jar 1987. V tom istom roku ale Mercury v jednom z rozhovorov poprel, že je HIV pozitívny. Keďže sa však jeho zdravotný stav zhoršoval, prestal s koncertovaním. Ani vtedy ale britská tlač neprestala na Freddieho útočiť a prinášala články plné intímností, ktoré o spevákovi prezrádzali jeho bývalí milenci. Denník The Sun publikoval sériu článkov o tom, že Mercury je vážne chorý a v pätách mu boli stále aj fotografi. Špekulácie nepriamo potvrdil svojím vzhľadom v poslednom videoklipe jeho života, ktorý vznikol k piesni These Are the Days of Our Lives. Vyzeral v ňom vychudnuto a unavene. Neprestal však s nahrávaním hudby v štúdiu, kde bol aj mesiac pred svojou smrťou. V poslednom roku jeho života prežívala skupina Queen mimoriadne komerčné úspechy. Album Innuendo sa stal číslom jeden v Británii, pričom len za prvý týždeň sa predalo 250 000 kópií.
Dvadsiateho druhého novembra 1991 Mercury zavolal manažérovi skupiny Jimovi Beachovi, aby s ním prediskutoval otázku verejného vyhlásenia týkajúceho sa jeho stavu. Na druhý deň sa v tlači objavilo vyhlásenie, v ktorom Mercury priznal, že je HIV pozitívny a, že už má aj AIDS. "Domnieval som sa, že by bolo najlepšie nechať si to iba pre seba, aby som tak ochránil súkromie ľudí okolo mňa. Teraz však prišiel čas, aby moji priatelia a fanúšikovia na celom svete vedeli pravdu," vyhlásil a zároveň požiadal o pochopenie a vyzval na boj proti tomuto "strašnému ochoreniu". Neuplynulo ani 24 hodín a presne tí istí priatelia a fanúšikovia sa dozvedeli, že Freddie Mercury zomrel. V ten istý deň prišiel svet aj o ďalšieho hudobného mága - bubeníka skupiny Kiss Erica Carra. Mercury zomrel 24. novembra 1991 na zápal pľúc, ktorý bol pre neho smrteľný v dôsledku oslabenia imunity vírusom HIV.
Na pohrebe sa zúčastnili členovia skupiny, ale aj Elton John. Jeho telo spopolnili, no to, kde sa nachádza urna s jeho pozostatkami, nie je známe. Vo svojej poslednej vôli odkázal Freddie polovicu majetku Mary Austin, druhú polovicu rodičom a sestre. Šéfkuchárovi Joeovi Fanellimu odkázal pol milióna libier a rovnakú čiastku dostal aj jeho osobný asistent Peter Freestone a partner Jim Hutton. Ďalších stotisíc dostal jeho šofér. Dom, kde žil, zdedila Mary Austin a dodnes v ňom žije so svojou rodinou.
Na jar 1992 sa konal na počesť Freddieho Mercuryho koncert. Zúčastnilo sa na ňom 72-tisíc ľudí a vysielali ho televízie v 76 krajinách. Vystúpili na ňom Extreme, Elton John, Metallica, David Bowie, Annie Lennox, Tony Iommi, Guns N' Roses, George Michael, Def Leppard, Liza Minnelli a prišla aj Elizabeth Taylor. Výťažok mal podporiť boj proti HIV/AIDS.